Rameauova Platée po prvýkrát v Prahe vo výnimočnej symbióze diela a jeho interpretácie (2025)

Javiskové šperky hudobného baroka nepatria kfrekventovanej dramaturgickej voľbe vpražskom Národnom divadle. Po pätnástich rokoch od uvedenia Händelovho Rinalda na javisko českej metropoly, tento raz Štátnej opery, vstupuje premiérovo Platée od Jeana-Philippa Rameaua. Čoraz obľúbenejší titul na medzinárodnej scéne. Jeho prvé pražské uvedenie 21. novembra 2024 odmenilo publikum jednoznačnými ováciami. Aj postojačky, čo nie je taká samozrejmosť ako na Slovensku.

Jean-Philippe Rameau (1683 – 1764), pokračovateľ zakladateľa francúzskej barokovej opery Jeana-Baptistu Lullyho azároveň súčasník anglicko-nemeckého velikána Georga Friedricha Händela, sa počas svojho dlhého života venoval mnohým hudobným druhom. Ku komponovaniu opier sa dostal pomerne neskoro, no žánrové spektrum jeho javiskových prác bolo pestré. Komponoval – veľmi zjednodušene abez presného prekladu povedané – opery vážne, komické i baletné.

Opera vtroch dejstvách s prológom Platée spája vsebe štruktúru ipoetiku viacerých vetiev javiskových žánrov, ako sú ballet-bouffon („komický balet“), lyrická tragédia i buffa. Inšpiráciou pre skladateľa alibretistu Jacquesa Autreaua (i dvoch autorov revidujúcich text) boli Aristofanove Žaby aVtáky. Titulná postava, kráľovná močiarov anymfatúžiaca po láske, je určená mužskému predstaviteľovi. Od premiéry vo Versailles roku 1745, keď si ju panovník Ľudovít XV objednal pri príležitosti svadby svojho syna so španielskou infantkou, sa často vpartitúre robili úpravy, no autorizované sú len dve. Versaillská aparížska (1749), aj sodlišným znením finále.

Dielo bolo veľmi obľúbené napriek (alebo kvôli) tomu, že si vedelo štipľavo vystreliť nielen zo škaredejmočiarnej víly, ale aj zo žiarlivosti vyšších spoločenských kruhov abožstiev. „Poďme si robiť žarty zo všetkého, vysmejme sa zemi inebesám“, spieva sa vprológu, zobrazujúcom zrod komédie. Nasledujútri dejstvá aobeťou je napokon Platée, ktorá skočila na lep Jupiterovej intrige. Ten, predstieranou láskou knej, len chcel potrestať svoju žiarlivú manželku Juno.

Rameau musel mať veľký zmysel pre humor. Dokazuje to aj roztomilá slovno-hudobná hračka vscéne „dialógu“ Cithérona, o ktorom si Platée tiež myslela, že ju miluje. Na opakované „Quoi?“, sa sNajádami pýta rovnako, no to je zároveň vo francúzskej výslovnosti zvuk žabieho kvákania. Rozkošná scénka!

Platée sa vprvých troch desaťročiach tešila úspechom, potom však na 128 rokov zmĺkla. Kjej renesancii dochádzalo postupne až v20. storočí, najmä jeho druhej polovici. Nečudo, že ju oprašujú čoraz častejšie, keď Jean-Phillipe Rameau do vtipnej partitúry vložil autentickú, inštrumentačne, farebne arytmicky majstrovskú hudbu. Vôbec sa nečudujem slovám dirigenta Václava Luksa, ktorý ho označil za génia ajedného znajväčších skladateľov vôbec.

Dovolím si osobnú odbočku. Čaru Rameauovho unikátneho jazyka som podľahol pred 20 rokmi, keď som si navyše prostredníctvom parížskej inscenácie vpodobnom žánri napísanej opery Les Paladins overil, ako blízko má rytmus, farebnosť atemperament tohto skladateľa kdnešku, kmoderným výkladom diel. Podesiatich rokoch som bol svedkom skvelej inscenácie Platée vo viedenskom Theater an der Wien (v réžii Roberta Carsena), vytvárajúcej opulentné moderné divadlo. Vduchu dobových posunov, ktoré si sbarokom rozumejú väčšmi ako tituly romantickej epochy, sa tiež odvíjala inscenácia Zaroastra vberlínskej Komische Oper vréžii Tobiasa Kratzera.

Vpražskej Štátnej opere svoju prvú Platée (od Rameaua vStavovskom divadle naštudovali roku 1999 Castora aPolluxa a koncertne súbor Les Arts Florissants uviedol vr. 2008 jednorázovo Les Indes galantes) zverili do rúk dua SKUTR, za ktorým stoja Martin Kukučka aLukáš Trpišovský. Spolu schoreografom Janom Kodetom, na scéne Jakuba Kopeckého avkostýmoch Simony Rybákovej (spolu skolektívnym vkladom do svetelného avideo dizajnu) vyťažili zpredlohy svojím spôsobom maximum.

Inscenovať komické diela tak, aby znich nesálalafraška, lacný humor činevkus, nie je ľahké. Práve tomu sa vyhol celý tím tvorcov. Šteklili vtipom, neošúchanou invenciou azároveň si ustrážili mieru decentnosti. Rovnocenný podiel na úspechu inscenácie má balet, ktorým je Platée, ako už zo samotného žánru vyplýva, bohato nasýtená. Pod vedením Josefa Kodeta sú tanečné čísla nápadité, originálne, ba vo finále 1. dejstva (teda pred pauzou) je scéna sdáždnikmi počas búrky fascinujúca. Ale podobne vysoko efektné afunkčné sú aj čísla slesklými taniermi amnoho iných aranžmánov.

Choreografia avýborné výkony baletu tvorili jednotu sréžiou, scénou afarebnými efektmi. Po prológu sdlhým svadobným stolom arozohrávaním akcií aj prostredníctvom postáv, ktoré spievajú až vsamotnej opere, prichádzajú tri dejstvá. Malé akváriá, kde sídli ižaba, sa po prológu akoby zmenili na hlavné dejisko. Prosto, nachádzame sa vtrocha bizarnom, no zároveň čarovnom svete, očom vlastne celá Platée je.

Spolu smodernejšími kostýmami, prvkami alegórie aviacradovou maľovanou scénou silúziou močariska, plynú výjavy, naplnené vtipnou kresbou charakterov, na čele smužským predstaviteľom nymfy. Každá zpostáv je vymodelovaná, plní si svoje poslanie vdeji, podobne ako alegorické prelety Juno nad javiskom. Počas predstavenia sa objavilo viacero „pikantných“ scén, nikdy však nepadli do banálnosti či nebodaj vulgárnosti. Vyčarenie lejaku, búrky (v spolupráci so skvelým baletom) arozmanitých emócií ľudských, zvieracích ibožských, to je výsledok vydarenej práce režisérskeho dua SKURT.

Prečítajte si tiež:
• Škaredá Rameauova nevesta Platée našla zaľúbenie u slávneho Rolanda Villazóna
• Platée a Faust vParíži

Garantom výnimočnosti hudobného poňatia je dirigent azakladateľ súborov barokovej hudby Collegium 1704 aCollegium Vocale 1704 Václav Luks. Vinscenácii účinkuje zbor kompletne, vorchestri je vpozícii štýlotvorného doplnku (hráčky na 1. a 2. husliach, hráči na viole, violončele, čembalista Pablo Kornfeld abicie obsluhujúci Stefan Gawlik) divadelného orchestra. Napriek tomu, že pre domáce teleso nie je barok chlebíčkom každodenným, vLuksovej koncepcii apod jeho temperamentnou aexaktnou taktovkou klapal súbor bezchybne.

Václav Luks má neomylný inštinkt pre barokový temporytmus. Jeho Platée žila neustále vpulze symbiózy hudby, slova atanca, dostala toľko kontrastov, v zvukomaľbe rafinovaných podnetov, point vrecitatívoch, veľkorysosti váriách, že inak ako olahôdke nemožno hovoriť. Nemenej chvály patrí perfektnému výkonu zboru Collegium Vocale 1704, ktorý nielen speváckym, ale aj hereckým vkladom bol jednou zopôr inscenácie.

Ktomu ešte štýlovo absolútne adekvátne obsadenie. Postava Platée je písaná, tiež vzhľadom na to, že močiarnu nymfu stvárňuje vparodovanom ženskom kostýme muž, pre špecifický druh hlasu haute-contre (tenor sveľkým rozsahom, nie však kontratenor). Holanďan Marcel Beekman vytvára titulnú rolu na najprestížnejších scénach už dlhé roky, má ju teda premyslenú do najjemnejších výrazových nuáns.

Určite svoje zohral aj súlad názorov sdirigentom Václavom Luksom (tiež sohľadom na ladenie orchestra, ktoré nie je vždy totožné, čo vplýva aj na tónový rozsah partu), takže Beekmanova Platée ponúkla širokú paletu odtieňov, práce sdynamikou, formovania obsahu slov vjednote shudbou. Rozsah partu zvládol, nepotreboval falzet, vhĺbke znel miestami až barytónovo anapokon sa nebál ani odbočiť zprimárnej krásy tónu.

Najnáročnejšou ženskou rolou je La Folie (Šialenstvo), vkombinácii smenšou plochou Thálie vprológu.Olga Jelínková vnej dokázala, že virtuózna koloratúra je jej hlavnou devízou. Navyše, jej lyrický soprán hlas znie mäkko aokrúhlo.

Dvaja slovenskí umelci, barytonista Pavol Kubáň (Jupiter) a basbarytonista Tomáš Šelc (Satyr/Cithéron) preukázali zmysel pre barokový sloh (druhý menovaný je naň špecialistom), výrazové detaily afarebnosť svojich materiálov. Dobrá bola tiež voľba britského lyrického tenoristu Ruairiho Bowena (Thespis/Merkur), štýlovo atimbrovo zodpovedajúceho danej dvojpostave.

Vsólistickom obsadení aj vďaka Lukášovi Zemanovi (Momus), Michaele Zajmi (Juno) aPavle Radostovej (Amor/Clarine) nebolo slabšieho miesta.

Do Prahy sa vrátil francúzsky operný barok vpodobe Rameauovej Platée ako premiérový arepertoárový bonbónik. Skvelé dielo svtipným libretom a nenapodobiteľnou hudbou sa vozvolenej kratšej verzii avýbornej interpretácii stalo tým, čo môžeme Prahe úprimne závidieť. Alebo ešte lepšie, zájsť priamo na miesto činu.

Autor: Pavel Unger

Hudobné naštudovanie a dirigent: Václav Luks
Réžia: SKUTR (Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský)
Video design, scéna Jakub Kopecký
Kostýmy: Simona Rybáková
Svetelný design: SKUTR (Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský), Jakub Kopecký, Jan Dörner
Choreografia: Jan Kodet
Dramaturgia: Ondřej Hučín

Thespis: Ruairi Bowen
Satyr / Cithéron: Tomáš Šelc
Thalie / Šialenstvo: Olga Jelínková, Shira Patchornik
Momus: Lukáš Zeman
Amor: Pavla Radostová
Platée: Marcel Beekman
Jupiter: Pavol Kubáň
Juno: Michaela Zajmi
Merkur: Ruairi Bowen
Momus: Lukáš Zeman
Clarine: Pavla Radostová

Collegium Vocale 1704
Orchester Statnej opery v Prahe
Balet Opery Národného divadla

www.narodni-divadlo.cz